FILIT
Obsah
Chronológia
Registre
Diskusia
Správa
Reakcie
Posielanie
|
Re: Zufala vysokoskolacka potrebuje pomoc!
Poslal(a) buba dňa 28. Októbra 2004 o 07:54:30:
Ako reakciu na: Zufala vysokoskolacka potrebuje pomoc! autora Katka zo dňa 18. Októbra 2004 o 15:45:02:
Pohreb Márii je chladno. Poobzerá sa a zamieri von na cestičku. Tam svieti slniečko. Sadne si na kamenný obrubník a trhá kvietky. Prikladá ich ku sebe, stonky omotáva. Vije venček. Už je veľká ! Vie to ! Dáva veľký pozor, aby jej všetci kamsi neodišli. Povedali by, že sa zasa stratila a dostala by bitku. Odkedy mama zomrela, otec ich bije remeňom. Bolí to. Už jej je celkom teplo. Ukončí venček a poberie sa radšej späť ku ostatným.
Vošla dnu. Och, to je ľudí ! Čo tu chcú ? Tu je ich mama ! Očami hľadala otca a ostatných. Zbadala Karola. Stál pri akejsi neznámej tete a držal sa jej za ruku. Kto to je ? Mária sa vybrala rovno k nim. V ceste jej však stálo veľa ľudí a nik jej neuhol. Tak ich všetkých obišla. Musela ísť až celkom ku sviečkam. Tie sú krásne ! Každá má strieborný krížik a pod ním vetvičky s drobnými zelenými lístkami. Zbadala Mikuláša. Pozorne si ho prezerala. Dnes mal oblečenú fialovú zásteru, pod dlhou bielou čipkovanou košeľou čierne šaty a nemal vysokú zlatú čapicu. Iba akúsi malú fialovú. Za ním stál veľký chlapec. Aj chlapec mal čierne šaty a na nich košeľu. Aké smiešne oblečenie. Chlapec držal v ruke čudný hrniec. Dymilo sa z neho. Občas ním pokýval. Pekne to voňalo.
Ktosi ju zodvihol. Prešli až za sviečky a pošepky jej vravel:
„Tu je tvoja mama.“ Mária pozerala na žlto-zelené ponožky, ktoré mala pred tvárou. Vymanila a zošuchla sa na zem. Obzrela sa hore, bola to cudzia teta. Potom si to rozmyslela:
„Daj ma ešte hore, prosím !“ Pani ju zodvihla a Mária vložila venček mame k nohám na bielu vyšívanú plachtu. Pozrela mame do tváre. Usmievala sa. Otočila sa:
„Ďakujem !“ a vytrepávala sa z náruče. Zasa jej ostalo chladno. Pobrala sa von.
Slniečko už svietilo až predo dvere. Sadla si na lavičku pri dverách. Pozorovala mravce. Vnútri chvíľu hovoril nejaký ujo, chvíľu spievali a chvíľu recitovali. Páčilo sa jej to. Ktosi nahlas plakal. To sa Márii nepáčilo. Ešte zobudí mamu.
Potom sa všetci vyhrnuli von. Tak, teraz vezmú mamu domov a zasa bude dobre a pokoj. Zháčila sa, keď sa všetci rozostúpili a ostali čakať. Potom videla kráčať Mikuláša a pred ním toho chlapca s hrncom. Teraz chlapec niesol kríž a Mikuláš hrniec. Už bola veľká. Vedela, že tá dlhá palica s druhou prekríženou sa volá kríž. Za nimi videla šiestich ujov. Nesú maminu posteľ. Posteľ má strechu. Asi aby mame nesvietilo do očí a nezobudilo ju.
Kam to idú ?! Domov sa ide opačne ! Zoskočila a rozbehla sa k ujom. Kým k nim dobehla, ľudia jej zastúpili cestu. Narazila do zadkov. Nik si jej nevšímal. Na chvíľku spanikárila. Nikoho známeho nevidela. Napokon sa rozhodla bežať po chodníčku pomedzi kvety a kamene. Pozorne sledovala, kríž. Ešte, že je tak vysoko ! Zrazu zabočili k nej. Pozrela pred seba a videla veľkú jamu a kopec hliny. Zasa čosi opravujú. Ostala stáť. Čakala. Ľudia sa natisli celkom k nej. Ktosi do nej drgol. Nehnevala sa, nevidel ju. Prečo sa nepozerá pod nohy ?! Stratila však rovnováhu. ;Chcela opäť získať rovnováhu, no potkla sa o dosku pri jame. Nechtiac vkročila na kopec hliny. Tá sa jej pod nohami začala kĺzať dolu do jamy. S hlinou sa kĺzala i Mária. Nadýchla sa, že zakričí o ratu. Nestihla. Ucítila, že ju držia mocné ruky za ramená. Voňali tabakom a hlinou. Vydýchla a pozrela hore. Videla starého cudzieho starého dedka. Usmieval sa na ňu. Vytiahol ju a preniesol obďaleč. Ďalej od ľudí a od jamy.
„Poď, dačo ti ukážem.“ a podal jej ruku. Bola tvrdá, suchá a teplá. Prešli pár krokov. Ukázal jej nádherné holuby z kameňa. Mária sa na ne nevedela vynadívať. Potom opäť chytil Máriu za ruku a potichu povedal:
„Poď !“ a Mária šla.
„Čia je ?“ spýtal sa nahlas.
„Naša !“ odpovedal otcov hlas. Mária sa k nemu rozbehla. Vzal ju na ruky a šli domov.
Na večeri chýbala Marcela, Feri a Karol. Na maminu neprítomnosť si už zvykla.
Reakcie
Posielanie reakcie
|